Najmenej sa boja smrti tí, ktorých život má najväčšiu cenu.
(Immanuel Kant)
Dlho uvažujem nad jednou myšlienkou, ktorú by som chcela dať na papier, no vždy keď som formulovala vetu, tak to nedávalo príliš veľký zmysel. Za posledné dni sa stalo mnoho udalostí, no najviac vie človeka zasiahnuť strata milovanej osoby. Vtedy by sme mohli nadávať, kričať, plakať, no nakoniec by sme sa však s touto udalosťou mali zmieriť. Nie je to jednoduché, no časom to ide. Ľudia, čo už nie sú medzi nami, majú pokoj narozdiel od toho, čo sa deje v našich obydliach.
Hádky, bitky, týranie, ohováranie, urážanie, ale aj nevšímavosť, pohŕdavosť, lenivosť, nezáujem o to, čo sa deje okolo nás. To všetko sa deje v tomto momente. Nemusí sa to diať práve u nás, ale vo svete sa to deje. Nezachránime celý svet, ale nemali by sme zatvárať oči voči tomu, čo sa deje pred nami. Už dlhšiu dobu som si všímala život jednej rodiny. Hlava rodiny, teda otec, sa snažil zo všetkých síl svoju rodinu zabezpečiť tak, aby im nič nechýbalo. Bolo to aj v snahe matky tejto rodiny, ktorá však okrem toho všetko prehliadala. Prehliadala výchovu detí, ich správanie, chýbanie rešpektu voči starším a i agresiu vlastných detí voči svojim rodičom.
Všetko, čo sa dialo v tomto dome, tak sa riešilo hádkami a krikom. Bolo to trojgeneračné bývanie, teda starí rodičia, rodičia a ich deti. Starí rodičia trpiaci vážnou chorobou potrebovali kľud, no tohto v dome žiaľ chýbalo. Bolo tam všetko, len nie pokoj. Keď stará mama podľahla chorobe, zrazu prišlo veľké uvedomenie v rodine. Blízky človek, ktorý doteraz bol samozrejmosťou, odišiel kdesi, kde živá ľudská duša nemôže. Vybavovanie pohrebu s toľkou starostlivosťou, položenie kvetov na hrob bolo síce symbolickou spomienkou na blízkeho človeka, no určite to nenahradí ten čas prehliadania, samozrejmosti a nevšímavosti voči nemu. Vedeli, že sa to môže stať, pretože onkologicky chorí ľudia to majú vo svojich životoch neľahké, ale ani táto informácia nedonútila rodinu zamyslieť sa nad trávením spoločného času s milovanou osobou a zdieľanie spoločných zážitkov.
Poukazujem na to, lebo táto samozrejmosť a nevšímavosť neraz panuje v našich rodinách alebo rodinách našich známych, kolegov, príbuzných, susedov a podobne. Buďme šťastní, ak môžeme viesť konverzáciu s príbuznými, ak ich môžeme vystískať, vyobjímať a popriať pekný deň. Nevieme ako dlho tu budú ešte s nami a nevieme tiež, ako dlho tu budeme my. Jediné, čo s istotou môžeme urobiť, je využiť každú sekundu života tak, aby sme s pokojom v srdci dokázali žiť aj po takýchto smutných udalostiach, ako je smrť blízkeho. Potom už zázraky sa veľmi robiť nedajú… bude neskoro…
PS: Venované našim milovaným zosnulým (veď ty vieš) …
Foto: Pixabay
Celá debata | RSS tejto debaty