Za sklom

Z diaľky som zazrela svetielko, ktoré v tme jasne svietilo na všetky svetové strany. Cesta predo mnou sa zdala nekonečná, nohy mi oťažievali pri každom kroku, no rozhodla som sa dôjsť až priamo ku vyžarujúcemu svetielku.  Keď som sa blížila k oceánu, šum mora bolo počuť čoraz jasnejšie, zbadala som v diaľke veľký tmavý stĺp a na jeho vrchu svetielko. Oslepovalo mi zrak, preto som sa musela dostať bližšie, kedy mi nesvietilo rovno do očí.

Tam stál nádherný majestát. Bol to pásikavý bielo-červený vysoký maják. Že ma to skôr nenapadlo. Dovtedy som však žiaden maják naživo nevidela, na tomto mieste som bola prvýkrát a ozaj som nečakala, že nejaký maják v týchto končinách nájdem. Okolo bola iba pláž, more sa vlnilo, obloha bola tmavá a aj stromy v pozadí vyzerali strašidelne. Po mesiačiku nebolo ani stopy, zato počasie malo svoje plány. Bola som pár krokov od majáku, keď začalo pršať.

Keďže okolo nebolo miesto, kde by som sa mohla pred dažďom skryť, blízky lesík určite nebol tým správnym miestom na schovanie sa a dáždnik som nemala, tak som zamierila smerom k dverám majáku. Ku podivu boli otvorené, aj keď som najskôr čakala, že bude zamknuté. Dlho som neuvažovala či mám vojsť, keďže dážď silnel a ja som netúžil byť mokrá od hlavy až po päty.

Predo mnou sa objavila chodbička s úzkymi schodmi vedúca hore do majáku. Rozhodla som sa to preskúmať. Opatrne som zdolávala schody a dávala som pozor, aby som sa nešmykla. Aj keď schody boli drevené, múry boli chladné a vlhké, no bolo tam železné zábradlie popri schodoch, ktoré ma celým výstupom hore istilo. Ani som sa nenazdala a po krátkej dobe som bola úplne hore. Vydýchala som sa, keďže úprimne povedané, moja kondička nebola nič moc a pozdvihla hlavu. Zazrela som tmavé obrysy oproti sebe. Sedel tam nejaký človek na stoličke za pultíkom a hľadel von, cez presklené okná majáku. Za presklenými oknami sa nachádzali po obvode majáku zábradlia, zrejme v prípade, že sa niekto rozhodne sledovať situáciu v okolí z vonku. No dnes určite na to nebola vhodná doba.

Opatrne, malými krôčikmi a dosť potichu som pristupovala smerom k obrysu postavy. Nebola som si istá, či ma dotyčná osoba zaregistrovala, ale cítila som sa dosť neisto. Pozdravila som sa. Na pozdrav som odpoveď žiaľ nedostala. Skúsila som preto o čosi hlasnejšie sa pozdraviť aj s takou klasickou úvodnou otázkou: „Máme sa?“

Vtedy sa dotyčná osoba konečne pohla. Postavila sa zo stoličky a dovtedy chrbtom otočený človek sa pozrel na mňa. Stál predo mnou muž v staršom veku. Aj keď už stál, od pultíku sa nepohol. Prehliadol si ma celú, pozrel mi do očí a sadol si naspäť tak, ako som ho predtým našla zahľadeného kdesi von. Ocitla som sa v situácii kedy som nevedela, čo mám teraz vlastne robiť. Vedela som, že muž si určite všimol, že tam stojím, no jeho nevýrečnom vo mne vyvolávala neistotu. Aj keď ma napadlo, že mohol by mi nejako ublížiť keďže sme tam sami, v momente kedy sa postavil mi bolo jasné, že toto nie je tvár zabijaka.

Pristúpila som bližšie k skleneným oknám, pretože tam bolo jasnejšie práve zo svetelnej majákovej žiary. Vo vnútri majáku sa totiž žiadne svetlá, lampy ani sviečky nenachádzali. Zahľadela som sa von, no nič som nevidela. Svetlo majáku prechádzalo z miesta na miesto po šírom mori, no okrem toho nič zaujímavé tam nebolo. Do toho ešte silno lialo, čo ten výhľad obmedzovalo. Muž však takmer bez pohnutia ďalej sedel a hľadel von. Konečne som mu lepšie videla do očí, ktoré boli smutné a ukrýval sa v nich nevypovedaný príbeh.

Nie som typ človeka, ktorý dokáže byť úplne ticho v miestnosti s inou osobou a tak som sa snažila aspoň nejako nadviazať s mužom kontakt. Nenapadalo ma však, čo mu mám povedať ani ako sa zachovať. Chvíľu som hľadela na neho, chvíľu vonku a potom zas na neho. Určite si to všimol, pretože na dovtedy vážnej tvári sa objavil malý úsmev. Ak sa to teda za úsmev dá pokladať.

Hľadala som odvahu ako sa k nemu ozvať, no nakoniec ma predbehol.

„Čo tu dievča robíš?“ – opýtal sa ma.

„Prší a maják bol jediné miesto, kde by som sa mohla schovať. Jedine ak by som sa rozhodla namiesto toho zaliezť pod strom, ale to mi žiaľ neprišlo ako najvhodnejšie miesto v tejto búrke. Aj keď som sa divila, že vchod do majáku je otvorený, lebo väčšinou tieto majestáty bývajú zamknuté.“

„Keby si ty len vedela…“ – začal potichu no bolo na ňom vidieť, že niečo chce povedať. Opäť ostal chvíľu mlčky sedieť a hľadel von oknom, no nakoniec sa postavil a nasmeroval ku mne. Obaja sme ostali stáť rovno pred tým veľkým skleneným oknom a sledovali svetielko pohybujúce sa po mori.

„Vidíš to svetielko, ako sa po tom mori pohybuje pomaličky centimeter po centimetri?“

„Áno“ – odpovedala som.

„To nie je obyčajné svetielko z baterky. Za každým jeho pohybom sa skrýva nejeden príbeh.“ – odpovedal smutne. Mňa to veľmi zaujalo. Aj keď ešte dokopy nič nepovedal, ale v jeho hlase bolo počuť, že vie o čom hovorí.

„Keď som bol malý chlapec, rád som sledoval vlny na mori. Môj otec bol námorníkom a vždy som čakal, až sa vráti naspäť domov, aby som mu zamával a spolu s mojou mamou vyčkal, kým sa vráti na pevninu. Ešte len loď zakotvila, už som letel smerom k nej. Často moja mama za mnou nestíhala a prišla až po mne. Čím starším som bol, tým rýchlejšie som sa k zakotvenej lodi dostal. Môj otec chodil na tri týždne na more a týždeň s nami trávil doma. Tak ťažko bolo sa s nim lúčiť, no o to krajšie bolo, keď sa živý a zdravý vrátil naspäť. Vždy som sa mu hodil okolo krku a moja mamka keď ma dobehla, urobila to isté. Takto to bolo vždy keď prišiel domov. Občas sa stalo, že na mori ostal dlhšie, no vždy sme sa to skrz lodnú vysielačku dozvedeli včas a tak sme sa báli menej. More je zradné a neraz si vyžiada svoju daň!“

Tu zrazu starší muž nachvíľu stíchol, no ja som bola nedočkavá a zaujímalo ma čo bude ďalej. Nepovedala som však nič a snažila som sa byť trpezlivá. Videla som, že by rád vo svojom príbehu pokračoval, aj ústa pomaličky otváral, avšak hlások nevydal. Zamyslel sa, zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

„V jeden krásny slnečný deň sme boli môjho otca tiež odprevadiť. Mal som vtedy osem rokov a aj keď som bol zvyknutý, že môj otec takto cestuje, vždy to lúčenie bolo so slzami v očiach. Aj keď nikdy som to navonok neukázal, ale po nociach, najmä keď som bol menší, som vyronil večer slzičky a modlil sa, aby sa vrátil. Popriali sme mu šťastnú cestu, zamávali sme mu a povedali, že ho ľúbime. Moja mama na to vždy dbala, aby s človekom sme sa nerozchádzali v zlom. Aj keď sa s mojim otcom občas pohádali a vymenili si svoje rozdielne názory, vždy sa uzmierili skôr ako vycestoval na more. Sama aj mne neraz prizvukovala, že je dôležité s každým v dobrom vychádzať, aby sme potom neľutovali niečo, čo nebudeme môcť zmeniť.“

Opäť nachvíľku prestal hovoriť. Bolo vidieť, že nie je zvyknutý toľko naraz rozprávať, lebo čím dlhšie hovoril, tým vyčerpanejšie vyzeral a po dlhšom rozprávaní sa potreboval viackrát nadýchnuť. Na pultíku bol pohár vody. Trošku si z neho odpil, potom ho vrátil na miesto, postavil sa opäť ku mne a hľadiac vonku pokračoval.

„V ten deň ako odchádzal mi vravel, že vždy, keď niekde uvidí maják, pripomína mu to nás, našu rodinku a to, ako sa máme radi a vzájomne sa ľúbime. Aj keď sú občas s posádkou stratený v šírom mori, v búrke alebo ich zmätú iné okolnosti, maják je takým záchranným kolesom. Vždy keď vidí v tmavej noci jeho pohybujúce sa svetlo, je to pre neho znamenie nádeje a naviguje ho smerom do bezpečia. U neho bolo najsilnejšou túžbou vrátiť sa domov a stráviť s nami spoločný čas. No nebola to iba táto túžba, ktorá mu pomáhala prežiť ten čas na mori, ale zároveň to bolo i nádejou a motiváciou opäť sa vrátiť späť domov, ku svojej rodine.

Počas jeho poslednej cesty sa však na mori strhla búrka, ktorú nik nečakal. Dovtedy zrejme more ani takú búrku nezažilo. S mojou mamou sme vedeli, že búrka sa nachádza práve v miestach, kde sa nachádzal so svojou loďou náš otec, ale dúfali sme, že ich nezastihne. Keďže v našej rozľahlej dedine bola len jedna stanica, kde sa dalo s vysielačkou napojiť na loď, rýchlo sme bežali k nej a túžili sme zistiť, či všetko je v poriadku a nikomu sa nič nestalo. Pamätám si, že sme s mamou obaja bežali po daždi rovno k stanici a jedinou myšlienkou bolo, či je otec v poriadku. Keď sme tam konečne dobehli obaja zmoknutí a takmer bez dychu, z mojej mamy vyšlo len slovko prosím. Keďže vedúci stanici moju mamu poslal, presne vedel, že čo od neho žiada. Zobral vysielačku do ruky a snažil sa s loďou na dvakrát spojiť. Odpoveď však nedostal žiadnu. Moja mama ho však ešte raz poprosila, aby to skúsil. Na to sa ozval priamo otcov hlas. Boli sme radi, že ho počujeme, no zároveň v pozadí bolo počuť buchotavé zvuky, ktoré nás vystrašili. Jediné, čo stihol do vysielačky povedať bolo: „Ľúbim vás oboch a budem vás ľúbiť stále, nech budem kdekoľvek.“ Po tomto sa kontakt prerušil a už sa nedalo viac s ich vysielačkou spojiť. Zrejme niečo prerušilo príjem. My sme tú noc prežili v strachu.“

„A čo bolo ďalej“ – naliehala som na neho, aby som sa dozvedela odpoveď, no zároveň som nechcela na neho tlačiť, aby sa opäť neodmlčal.

„Na ďalší deň, keď sa počasie umúdrilo, tak poslali na miesto, kde búrka ničila všetko živé, záchranný čln. Keď sa čln vrátil, jediného koho vtedy našli živého, bol kapitán lode. Môj otec ostal na zozname nezvestných. Jeho telo sa nenašlo. Keď sa kapitán dostal na breh a skúšal z toho šoku spamätať, pristúpil k nám a vravel, že môj otec je hrdina. Ak by nebolo jeho, tak dnes nestojí pred nami. Opísal nám, že zhruba vtedy, keď sa spojenie s vysielačkou prerušilo, tak spadol ťažký trám lode nielen na vysielačku, ale aj na neho a zakliesnil ho pod stúpajúcou sa hladinou vody. On ho spod toho trámu vyslobodil, navliekol mu záchrannú vestu a položil na plávajúce trosky lode. Potom však stratil vedomie a viac si už nepamätal. Jediné, čo nám ešte vravel bolo, že môj ocko mal veľkú odvahu, pamätal si jeho záchrannú vestu a aj to, že po tom ako jeho položil na trosky, sám sa skúšal na jednu z nich vyšplhať. To bolo posledné čo si pamätal.“

Muž stojaci vedľa mňa zahľadene pozeral do diaľky, priamo tam, kde ukazovalo svetielko majáka a v jeho očiach sa objavil veľký smútok. Vedela som, že zrejme tento príbeh nebude mať záver taký, ako si prajem, ale aj tak som bola zvedavá, prečo mi to vlastne všetko hovorí. Muž konečne pozrel na mňa a pokračoval v rozprávaní.

„Moja mama sa snažila byť silná, no táto strata ju na psychike nepriaznivo ovplyvnila. Ďalej sa o mňa starala, no zdravie sa jej zhoršovalo a aj keď sa snažila držať hlavu hore, nešlo to. Každý deň sme stáli na brehu a sledovali vlny. Dúfali sme obaja, že môj otec to prežil a nestrácali sme nádej. No čím dlhšie bol nezvestný, tým horšie to bolo a nádej postupne sa strácala. Už vtedy som začal chodiť sem k majáku a vtedy tu ešte vtedajší správca so mnou sedával a ticho sme hľadeli z týchto okien von na more. Aj on mal svoj príbeh, no to by bolo zas o inom. Keď správca zomrel, rozhodol som sa prebrať túto funkciu ja, pretože po dosiahnutí vlastnej dospelosti moja mamka skoro na to zomrela, a tým som stratil svoj pocit domova. Správca i mama zomreli pár dní po sebe, a každý z nich zrejme naplnil svoj osud. No ja som ostal sám a nevedel som, čo mám robiť. Odvtedy som začal tráviť tu čoraz viac času až nakoniec sa maják stal mojim druhým domovom. Aj po rokoch, keď sa dívam na more a svetielko majáka sa pomaly po mori hýbe, dúfam, že tam uvidím môjho otca zdravého a živého. Mnohí mi vtedy hovorili, aby som sa oženil alebo tiež išiel do námorníctva, prípadne zobral inú prácu, no toto bolo jediné, po čom som túžil a o čom môj otec hovoril naposledy, keď som ho videl. To jediné mi prinášalo útechu pre moje ubolené srdce…“

Foto: Autor

Muž dokončil svoje rozprávanie, chvíľu sa pozrel ešte na mňa, pohľadom ukázal vonku, kde som už videla, že počasie sa umúdrilo. On si naspäť sadol na stoličku a pokračoval vo svojom dívaní sa na pohybujúce svetielko vysokého majáka. Ešte poslednýkrát sa na mňa pousmial a potom som odišla zamyslená preč. Asi týždeň na to som sa dozvedela že tento starší muž zomrel. Jeho posledné slová, ktoré povedal ošetrujúcemu zneli: „Poďakujte jej!“

Po tomto šoku som sa dlho spamätávala, no ani chvíľu neváhala a zaujala som jeho miesto, ktoré zívalo prázdnotou. Aj keď som v majáku sedávala sama a samota bola mojou priateľkou, nikdy som sa necítila osamotene. Mala som pocit pokoja a uspokojenia a cítila som teplo pri srdci. To stretnutie s mužom sa mi vrylo nielen do pamäte, ale priamo do srdca. Vedela som, že som práve tam, kde mám byť.