Za sklom

Nie som psychológ, nemám vysokoškolský papier na to, aby som „kecala“ do života iných ľudí a už vonkoncom nie na to, aby som niekoho súdila. Rozhodla som sa však trošku napísať o vzájomnom zdieľaní a najmä počúvaní. Uši máme všetci, ale predsa nie každý vie vypočuť. Nie každý bude súhlasiť s tým, čo napíšem, ale vopred píšem – je to môj čisto subjektívny názor. V poslednom čase sa v mojom okolí dejú nepríjemné veci a jednu z nich by som spomenula. Mladý človek ukončil svoj život predčasne a nikto nevie prečo. Doteraz sa všetci pýtajú, prečo sa to stalo? Nedalo sa tomu zabrániť? Tak či tak, už to nezmeníme, ale môžeme predísť budúcim nešťastiam. Niekedy možno stačí len vnímať ľudí okolo seba a započúvať sa do ich vnútra.

V poslednom období, každý druhý človek, čo sa mi ozve, čo mi napíše na sociálnej sieti, tak hovorí o tom, aký ma hrozný život, že ho nič nebaví … a pritom väčšinou to píšu len tí, ktorí majú v podstate vo svojom živote dosť vecí, ktoré stojí za to vážiť si ich. Prestávame vidieť veci, na ktorých skutočne záleží a trápime sa nad maličkosťami Možno je veľa vecí (pocitov, myšlienok, bolesti…) skrytých, ktoré daný človek nepovie, ale práve to by sme mali z neho dostať. To že ho nebaví život? Myslím, že každý z nás má takú slabú chvíľku, ale keď už niekto to tak povie, tak sa spýtajme na príčinu. Prečo ťa nebaví? Trápi ťa niečo? Vyrozprávaj sa mi…

Ďalšou vecou je, keď sami potrebujeme pomoc. Najhoršie je, keď všetko budeme držať v sebe. Z vlastnej skúsenosti viete, že málokto sa vás opýta: Trápi ťa niečo? Nie žeby ich to nezaujímalo, ale keď potláčame bolesť a snažíme sa usmievať, tak to robíme celkom dobre. A neraz to je úzkosť alebo depresia s ktorou bojujeme. Človek vedie vnútorný boj. Raz to však buchne! A odrazí sa to niekde.

Často sa tieto problémy odrážajú na zdraví a neraz je to aj tak, že si vylejeme zlosť na niekom, kto sa nám úprimne snaží pomôcť. Potláčanie pocitov, emócii ešte nikomu nepomohlo, ale naopak – všetko sa tým zhorší. To, že si vylejeme zlosť na niekom inom je stále lepšie, než to udržiavať dlhodobo v sebe. Tá psychika potom riadne ide dole vodou. Ak sa zveríme človeku so svojím problémom, tak získame iný pohľad na vec a budeme aj cítiť, že nie sme v tom sami. A to práve potrebujeme!

Čo mne sa osobne však nepáči? Nielen sťažovať sa vedieť, ale aj počúvať. Rozdiel je však medzi zdôverením a sťažovaním. Sťažovatelia sú tí, čo sa sťažujú každému na všetko! Človek, ktorý sa potrebuje zdôveriť, tak hľadá osobu, ktorá ho pochopí, vypočuje si ho, a vlastne niekedy nečaká ani radu, len proste podporu a oporu, že niekto s ním nosí jeho bremeno. Nehovorí to však každému koho stretne. Problém však je vtedy, ak sa jedna osoba zdôveruje druhej, ale tá druhá nemá spätnú väzbu, keď je sama v núdzi. Čo to znamená?

Zdôver sa, ale i vypočuj! To by bolo v skratke napísané. Pamätajte si, osoby, ktoré si vás úprimne vypočujú, majú dobré srdce.  Za dobrým srdcom sa však ukrýva toľko skrytých emócií, ktoré si nikto nevšímal a nikdy nevypočul. Jednu radu by som však dala: Nikdy nezačni hovoriť o sebe a svojich problémoch, pokiaľ sa ti iný zdôveruje! Neporovnávaj, ale počúvaj. Budeš mať možnosť mu to povedať neskôr! Najhoršie, čo človek môže urobiť, je práve skákanie inému do jeho príbehu a pri zdôverovaní prevrátiť celú debatu na seba. Danej osobe sa vtedy neuľaví, ale bude jej ešte horšie.

Foto: Pixabay