Toľko sa zamýšľame logickými úvahami, ktoré vyhrávajú nad tým, čo je možné a čo nie, až zabúdame na to intuitívne, čo nevidieť, a predsa to tu je.

Ako môže niekto študovať hviezdy, keď sa nepozrie na hviezdnu oblohu? Rozpoviem v krátkosti…

 

Existoval muž, ktorý videl iba logiku a fakty. Chcel študovať hviezdy – ich vznik, históriu, polohy súhvezdí a všetko, čo k tomu patrí. Bol touto oblasťou taký uchvátený, že presedel celé dni pred počítačom a sledoval simulácie, ktoré ukazovali pohybové aktivity hviezd, historické fakty ich vzniku a vývoj „nebeskej cirkulácie“.

 

Asi po mesiaci dennodenného čítania, skúmania, študovania a vyhľadávania si faktov, čísel a iných poznatkov ovládal viac ako tí, čo sa tomu venovali prechodne.

 

Po mesiaci, k nemu večer zavítala známa a pýta sa ho? „Rád sa dívaš na hviezdy?“

On s nadšením odpovedal áno, nechápajúc otázke.

Ona pokračovala: „Kedy si naposledy vyšiel von a díval sa na nočnú oblohu?“

 

On ostal stáť a po minúte ticha odpovedal: „Ani raz. Celý čas som bol taký ponorený do faktov a čísel, ktoré ukazovala technika, že mi ani nenapadlo výjsť von a dívať sa na oblohu.“

Jeho známa videla, že nemá pokračovať v tomto rozhovore, lebo odpovedal si vlastne sám. Namiesto toho otvorila okno a ukázala na nádhernú hviezdnu oblohu.

 

„Je to nádhera. Možno astro-veci neovládam, ale pohľad na hviezdy má čarovnú moc. Upokojuje mysle a ukazuje veľkosť vesmíru.“

 

On vstal od počítača, zadíval sa spolu s ňou hore na hviezdy a jeho srdce podskočilo… skoro zabudol na to, aká túžba ho kedysi hnala…