Zdroj: Pixabay
Človek má nádeje, má sny aj predstavy,
no z každej strany sa len pani Bolesť predstaví.
„Vitaj milý, bezbožný, pomýlený priateľu,
ešte stále veríš na zázraky vesmírneho prozreteľu?
Či nevidíš, akú silu má moja palica,
vzdaj sa a budeš mať na výber – budeš moja pravica!“
Aj keď ubolené srdce od bolesti stoná, kričí,
nádeje dávno vpísané do duše ničí,
no človek silný tvor sa nenecháva zlomiť,
svojím najtemnejším strachom vie, že musí čeliť.
Nevzdáva sa nádeje na krajšie zajtrajšky,
no nepomáhajú mu veľmi tie Bolesti prednášky!
„A či chceš v tomto márnotratnom živote ostať?
Nechceš osud svoj vpísaný do duše spoznať?
Keď dušu svoju mi navždy pekelným písmom upíšeš,
sľubujem, že so svojim strachom navždy skoncuješ!
Rozmýšľaj a silno, čo pre teba jednoduchšie bude,
či s dušou boľavou žiť, či žiť bez nej v kľude!“
Tuho človek uvažuje, či je vlastne duša potrebná,
stojí, rozmýšľa, čo vlastne robiť má?
„Mám ostať v bolesti žiť a nestrácať vieru
alebo bez duše nadobudnúť pekelnú silu?“
Opäť stojí, v kúte premýšľa, že budúcnosť je neistá,
keď však svoju dušu predá, stratí ten kúsok citu dočista.
„Milý môj zatratený priateľu“ – začína Bolesť svoju vravu,
„už si sa rozhodol, či ochutnáš pekelnú krvi ohnivej stravu?
Už viac nebudeš musieť znášať žiadny bôľ,
máš túto príležitosť práve teraz, tak dobre voľ!“
„Rozhodol, rozhodol. Nevzdám sa svojej duše!
Radšej s bolesťou žiť než okúsiť tvojej smrti ríše!“
Zdroj: Pixabay