Foto: time1.site
Dnes sa nebudem zaoberať politickou otázkou, skôr by som chcela zdôrazniť existenčný problém bytia. Je to len môj čisto subjektívny názor a subjektívne nazeranie na svet. Táto otázka väčšinou pôsobí negatívne, keď ju niekto položí. Môže však aj znamenať, že človek oproti nám očakáva odpoveď – spätnú väzbu na to, čo nám povedal.
Neraz sme ticho zo strachu, inokedy sme zamyslení nad udalosťami, ktoré sa síce už stali dávno, ale predsa sa nám silno vryli do pamäti. Dobiedzajúce myšlienky prečo som konal/a tak ako som konal/a? Mohol/mohla som povedať vtedy niečo na to? Prečo som odpovedal/a a reagoval/a takto?
Človek je ticho z mnohých dôvodov. Sú ľudia, ktorí mlčia, pretože ich nikto nepočúva. Možno sa aj kedysi o túto pozornosť „byť vypočutý „ pokúšali, ale neskôr rezignovali. Sú taktiež ľudia, ktorí by sa aj radi s niekým porozprávali, ale nemajú s kým (príkladom sú napr. seniori). Niektorí sú ticho, lebo vidia, že nech by čokoľvek povedali, tí druhí nájdu spôsob, ako sa to nedá.
Ticho je vyjadrením totálnej úzkosti alebo neskutočného pokoja. Samotné ticho dokáže byť nabité rôznymi odpoveďami. Aj keď na najkrajšie momenty v živote nie je reč potrebná, niekto slovnú odpoveď potrebuje. Sú to veci ako „som tu pre teba“ alebo „mám ťa rád/rada“. Je však na našej všímavosti, či človek v našej blízkosti mlčí len preto, že nemá čo povedať a chce byť sám alebo túži po vypočutí a najradšej by sa vykričal do celého sveta, nech už má na srdci čokoľvek. Ticho prehlušia aj neverbálne prejavy – smiech, slzy, krik, objatie či bozk.
Ale pamätajte si jednu dôležitú vec – nikdy neviete, kedy je ten posledný deň, že môžete niekomu niečo povedať. Keď si uvedomíte túto skutočnosť, tak budete radi, že tú príležitosť ešte stále máte. A aj na základe tejto skutočnosti, že neviete kedy príde „súdny deň“, snažte sa od každého odchádzať s úsmevom, nie rozchádzať sa s hnevom, hádkami, nadávkami a nepríjemnými slovnými útokmi (odstavec vznikol vďaka osobám tam hore† – venované ich pamiatke).
Foto: time1.site